Daniel Barabas
O miestach, na ktoré električky nechodia
Všetko sa to začalo, keď som okolo siedmej večer odchádzal z práce a pustil si ten zázrak s takmer 80 gigabajtmi pamäte (ktorú som ešte nezaplnil, lebo som lenivý – asi). Na uši som si dal slúchadlá, mimochodom ďalší zázrak, ktoré keď zapnem, tak mám takmer úplne pokoj od vonkajšieho sveta. Výber správnej piesne nie je jednoduchý, možno práve preto, že je ich tam toľko. Začnete sa prehrabávať v tom zozname, rozmýšľať, kombinovať, spomínať. Možno vedome, možno nie, možno to chcel čert, možno vyššia sila, alebo to bola iba čistá náhoda, vysvietený rámček sa zastavil na kapele Noc a deň. Kapela asi už úplne zabudnutá, ak nezoberieme do úvahy, že sa ešte raz za čas objavia niekde na nejakom koncerte alebo nebodaj v telke. Kapela, ktorá pred istým časom, no už to bude nejaký ten piatok, možno aj dlhšie, patrila do výkladnej skrine slovenského pop rocku (dúfam, že mi hudobní kritici odpustia, ak sa mýlim v žánrovo-druhovom zaradení).